Začalo to ako nevinný rozhovor

22.07.2020

Akoby nestačilo, že človek sa musí od rána do večera vyhýbať zákerným výpadom cudzích osôb, ešte ho z času na čas musí zasiahnuť priamo do srdca aj niekto blízky...


"Tvoja posledná kniha sa mi nepáčila," oznámila Žena, na ktorej mienke i priazni mu záležalo. "Bola príliš, ako to povedať... hrubozrnná."

Sedeli u nej v kancelárii: skromné zariadenie, klasická štátna ustanovizeň. Vo vzduchu neznesiteľné dusno, za oknom teploty ako v krematóriu. Mala na sebe príliš priliehavý kostýmček, na nohách štekle a vo vlasoch čiernu mašľu ako Minnie Mouse. Veď aj bola ako sivá myška. Jemu sa ale páčila presne taká a nie iná. Pripomínala nasilu zošnurovanú divokosť, čakajúcu na vyslobodenie. On bol hotová osloboditeľská armáda.

"Ale i tak som ju dočítala," dodala rýchlo, "Síce na dvakrát, ale dočítala."

Pomrvil sa na stoličke pre klientov. Mala príliš pekné kolená na to, aby dokázal sledovať vlastné, nieto cudzie myšlienkové pochody. A potom tá horúčava...

"Hrubozrnná?" opýtal sa napokon. "A v čom?"

"No... v slovníku aj obsahu."

"Keď sa muži stretnú, obvykle rozprávajú práve takým jazykom. A o tých témach. Nedávajú si žiadne servítky. Tá kniha je pravdivá."

"Mne sa to aj tak nepáčilo."

"Mojim čitateľkám áno."

"Ty máš aj čitateľky?"

Prikývol. "Prevažne vo veku pätnásť až dvadsaťjeden rokov."

"To nemyslíš vážne!" vyhŕkla.

Ona mala tridsaťšesť, manžela úspešného podnikateľa a šesťročnú dcéru, ktorá povinne chodila na hodiny klavíra, angličtiny, plávania a ktovie kam všade ešte. Jedného dňa sa bude musieť zaradiť do stáda, nuž jej rodičia chceli poskytnúť solídne základy. Pekné od nich. Čím skôr sa naučíte bľačať, tým lepšie pre vás. Možno si počas presunu z jedného krúžku na druhý stihla tá malá chuderka užiť aspoň zlomky detstva.

"Myslím to smrteľne vážne," vyhlásil. "Zrejme intuitívne cítia za textom zrelosť a skúsenosti dospelého muža, ktorý niečo prežil a nebojí sa o tom hovoriť. Na rozdiel od väčšiny ostatných takzvaných spisovateľov."

"Ale uznaj, tie sexuálne praktiky, čo tam popisuješ..."

"Čo s nimi?"

"Sú za hranicou dobrého vkusu."

"Myslíš čokoládové fondue?"

"Napríklad. Ani mi to nespomínaj. Až ma striasa, keď na to pomyslím... Mimochodom, aké máš v poslednej dobe sny?"

Vybavili sa mu larvy hmýriace sa v prastarej ľudskej lebke. Detský kočík vyrazený predným nárazníkom kamiónu do výšky, strašné škrípanie bŕzd a jačanie matky a odtrhnutá rúčka, čo sa mihne vo vzduchu. Kýbel plný kopulujúcich slimákov. Banda zablatených násilníkov plaziacich sa po tele Nepoškvrnenej Matky.

Zvyčajné obrazy.

Otrčil k nej otvorené dlane ako učiteľ k nechápavému žiakovi: "Pozri, Dostojevský je mŕtvy. Tolstoj je mŕtvy. Hemingway sa o seba tiež pekne postaral. Všetci Veľkí to majú za sebou. Také kapacity sa rodia raz za päťsto rokov. Ostali sme len my, deformované deti postatómového veku. Babráci, i keď snaživí. Súčasní básnici, tí pouliční, sa vyvážajú na audinách s hrubými reťazami na krku a točia rapové klipy. Prozaikom naopak odstrihli gule a zotročili ich. Prozaikov, nie gule. Musia sa predsa tiež niečím živiť, tak prečo nie napríklad bestsellermi. Je to jednoduchšie ako vstávať o pol šiestej ráno a bežať do roboty, ktorú neznášaš, medzi ľudí, ktorých nemôžeš vystáť. Ľudia sú, mimochodom, v poriadku, pokiaľ nie sú v kolektíve. Tam sa z nich stávajú beštie."

"Ty máš teda názory, nečudo, že... Ale aj tak nemusela byť CELÁ knižka výlučne o submisívnych nymfomankách a dominantných mužoch, zväzovaní rúk, pálení pokožky voskom, skupinových orgiách a močení do úst. Mimochodom, vyhol si sa mojej otázke."

Mykol plecom. Na slovný šach bolo príliš horúco. Mäkol mu z toho tepla mozog. Ten kúsok, čo mu ostal. Ale mala príliš sexi kolená na to, aby odišiel. Čakal, kým si preloží nohu cez nohu. Možno uvidí niečo vzácne.

"To je literatúra," povedal.

"Ale prosím ťa! Čo je literatúra? Keď muž žene povie, že jej ústa by boli skvelý pisoár???? Veď ty máš na viac!!!! To sú obyčajné pubertálne vtípky! A ešte k tomu nevydarené. Trapošina!"

"Začínaš znieť ako jeden bratislavský intelektuál, ku ktorému som kedysi vzhliadal."

Dostávala sa do vývrtky, priam bolo vidieť, ako šuchorí perie: "Teraz akože prechádzaš do útoku?"

"Prečo len akože?"

"Bože!!!! To sa nemôžeme ASPOŇ RAZ zhovárať ako dvaja slušní, inteligentní ľudia? Ty SI predsa inteligentný človek."

"Áno, každý druhý utorok v mesiaci. Bohužiaľ, dnes je streda."

"Vieš čo, myslím, že na dnes toho bolo akurát dosť."

"Ja tiež. Vyhrň si sukňu."

"PROSÍM?!"

"Vyhrň si sukňu."

"Čo si sa zbláznil?"

"Vyhrň si ju a zohni sa nad stôl. O nohavičky sa postarám."

"OKAMŽITE VYPADNI Z MOJEJ KANCELÁRIE!!!!!"

"To by som mohol, ale nechcem ťa pripraviť o TOP zážitok tohto leta. Vyhrň si sukňu."

Vyskočila na nohy a ukázala na dvere. Ruka sa jej triasla.

"Si ako ruský tank," zhodnotil ju, "malá, šikovná, výbušná. A lacná."

"Zmizni!!! Už ťa nechcem ani vidieť!!!!" jačala.

Mykol plecom. Keď to nejde, tak to nejde.

"Fajn," riekol. "Tak zase o mesiac."

Potom už nebolo viac čo dodať. Zdvihol sa zo stoličky a odšuchtal sa von z kancelárie.

Veď ono ju to prejde, pomyslel si kráčajúc dolu schodmi psychiatrickej nemocnice.

V hlave si odnášal námet na novú poviedku.

MARK E. POCHA © 2020